Čo sme to zač?
Tak opäť raz smutný príbeh o neľudskosti, nevšímavosti....
Včera asi okolo obeda zavolala Daniela že našla čo vidíte na fotkách na rohu Starhradskej a Tematínskej oproti Technopolu v Bratislave.... Najskôr si myslela že mačiatko je v krabici mŕtve, avšak ako sa priblížila, úbohé zlatíčko vzdychlo, či zaplakalo, či nadýchlo sa zťažka?
Ako sa tam dostalo, v krabici s miskou s mliekom? Aký čas tam bezmocne ležalo? 
Odniesol ho tam niekto kto "nemal čas" s nádejou, že si ho niekto so srdcom na správnom mieste všimne skôr než umrie alebo ho zakusne pes či akožečlovek hodí do kontajnera? Alebo ho tam dali deti čo ho našli a ktoré nevedeli čo s ním a rodičia neboli ochotní sa zaoberať 500 gramovým "nosičom infekcie, baktérií..."?
Po dohode išla Daniela s ním na veterinárnu kliniku kde ho pani doktorka podrobila dôkladnému vyšetreniu a poskytla mu ošetrenie, zaliečenie. Napriek neistej prognóze sme za jeho druhú šancu zabojovali všetkými zbraňami. Maličký nešťastný uzlíček ledva dýchal, bol mu diagnostikovaný ťažký zápal pľúc, výrazný nález potvrdil aj rontgen. Masívne začervenie jeho stav určite ešte zhoršovalo.
Mačiatko muselo byť choré dlhší čas - to ho nikto nevidel či nechcel vidieť?
Žiaľ, pomoc prišla neskoro - kocúrik sa začal napriek medikamentom, podporným prostriedkom, zahrievaniu... neskôr ešte viac dusiť, lapal po dychu... a tak mu bola poskytnutá už len posledná pomoc v podobe milosrdného večného spánku bez bolesti a utrpenia... Dúfam že jeho večný sen bude troška podfarbený pohladením a emóciami ktorých sa mu aspoň na sklonku jeho krátkeho života dostalo...
Ďakujeme Daniele a pani veterinárke.
Naďa
13.08.2016
