Ťažké bremeno rozhodnutia
Ťažké bremeno rozhodnutia
Autor: Mária Jelínková
Vyberáme z archívu
Eutanázia – vedomé skrátenie ťažkého smrteľného zápasu, ľahká a príjemná smrť nevyliečiteľne chorého. Toľko zo slovníka.
Je to krok, ku ktorému sa odhodláme, keď chceme ušetriť svojho milovaného zvieracieho člena rodiny zbytočného utrpenia, keď choroba už natoľko pokročila, že je to jediná forma pomoci. Nezabúdajme však, že v tých posledných okamihoch potrebuje naše zvieratko našu podporu, je to posledné, čo preň ešte dokážeme urobiť. Je to naša prítomnosť a istota našej lásky, ktorá mu uľahčí prvý krok na ceste do nenávratna.
O tejto téme sa málokedy zvykne otvorene hovoriť. Čo však neznamená, že nepočujete množstvo informácií z najrôznejších strán. A sú to informácie, ktoré človekom často otrasú.
Nie je výnimkou, že milosrdnú smrť volia pre svoje zviera majitelia z tých najbanálnejších dôvodov, najčastejšie preto, že sa im zunovalo. Druhá najčastejšia príčina je nečistotnosť. Možno by to chcelo preliečiť zápal močového mechúra, alebo nasadiť diétu, alebo jednoducho len kastrovať – nuž ale je pohodlnejšie zbaviť zviera života. Hovorila som nie raz s ľuďmi, ktorí odmietli sterilizovať svoju mačičku – neľudský zásah do organizmu. O drobcov sa postarajú, sú predsa milovníkmi zvierat, rozhodne ich nemienia topiť. Postarajú sa im o milosrdnú smrť, vezmú ich na utratenie na veterinu. Jedno je isté, ešte nikdy nevideli, o čom to vlastne je, eutanázia takého malého tvora, kde je jediné miesto, kam je možné vbodnúť ihlu... V takýchto prípadoch však zostáva faktom len smrť, milosrdnosť sa niekde cestou vytratila ...
Stáva sa však aj to, že zviera, válajúce sa vo vlastných výkaloch, slepé a zúfalo vydesené z bolesti i neschopnosti zorientovať sa vo svojom svete (bez ohľadu na fakt, že veterinár nenachádza možnosť riešenia stavu) opatrovateľ tvrdošijne drží pri živote a vníma to stále ako ochranu. Nevytratila sa náhodou milosrdnosť niekde cestou aj v takomto prípade? Možno by sa na situáciu pozeral trochu z iného uhla pohľadu, keby mu tých zvierat, ktoré potrebujú pomoc neustále pribúdalo, ťažko povedať.
Ako je to v ochrane zvierat
Každý, kto pracuje v ochrane zvierat už riešil dilemu, ktorá je jednou z najťažších. Pretože nech už túto alternatívu nazveme akokoľvek, opíšeme najrôznejšie, na konci je vždy smrť a tá je nazvratná. Ukončí všetky nádeje, všetky šance, milosrdná injekcia je jednoducho konečné riešenie.
Čo sa dá vlastne spraviť, keď nájdete či už vážne choré, alebo poranené zviera, trpiace bolesťami. Ak zvolíte logický postup, prvá cesta vedie k veterinárovi. Veterinár zvieratko vyšetrí a oznámi vám svoj ortieľ. Stáva sa, že ten tvorček má minimálne šance na uzdravenie ale tá šanca tam je, zato trpí bolesťami. Voľba riešenia však už zostáva na vás.
Stalo sa mi to už, a zvolila som cestu nádeje. Neviem, či si niekedy odpustím ten nesmierne krutý smrteľný zápas, ktorému som to zvieratko vystavila len pre svoju neschopnosť zmieriť sa s realitou. Neviem ani to, ako by som sa rozhodla, keby sa takáto situácia zopakovala. Keby človek dopredu vedel, čomu svojou voľbou vystaví zviera... Na druhú stranu, ľahkovážne sa rozhodnúť pre to najjednoduchšie riešenie, obhajujúc svoje konanie tým, že sa snažím ušetriť zvieratko utrpenia... Dá sa zmieriť s výčitkami svedomia? S vedomím, že možno ešte bola šanca, aj keď len taká maličká...
Týmito stránkami prebehol príbeh Sáry. Bol to prípad, keď sme zvolili skrátenie smrteľného zápasu, bremeno rozhodovania však nebolo o nič ľahšie, aj keď sme vyskúšali všetky dostupné možnosti liečby a bolo nám všetkým jasné, že cesta sa skončila.
V každom prípade však platí, ak zviera neúmerne trpí, nie je v našich silách jeho utrpenie zmierniť a výsledok liečby je viac než neistý, je čas sa rozhodnúť. Verte však, to rozhodovanie nie je ľahké.
Stretla som sa už s najrôznejšími názormi na túto formu pomoci trpiacemu zvieraťu. Zásadne rozdielny postoj zastáva človek, ktorý sa vyjadruje z bezpečnej vzdialenosti, inak vníma situáciu priamy opatrovateľ trpiaceho tvora. Inak sa rozhoduje človek, ktorý sa o zviera stará v domácom prostredí, a je schopný poskytnúť mu relatívnu úľavu od bolesti a pohodlie stálej starostlivosti, a zas inak sa rozhoduje o osude zvieraťa v útulku, kde nie je šanca takúto stálu starostlivosť zabezpečiť, čím úmerne klesajú šance zvieraťa na uzdravenie, zato stúpa krutosť smrteľného zápasu.
Aký je pohľad človeka, ktorý celú situáciu sleduje z bezpečnej vzdialenosti
Nezúčastnení pozorovatelia môžu zaujať rôzne stanoviská. Jedna z možností je, že považujú boj o život, kde prehra je čím ďalej, tým jasnejšou alternatívou, za nezmyselný. Odsúdia postoj opatrovateľa zvieraťa ako sentimentálny a zároveň poukazujú na mrhanie finančnými prostriedkami. Tých je, samozrejme, vždy málo, je nezvratným faktom nutnosť posúdiť situáciu aj z tohto hľadiska: Koľko iných zvierat nedostalo šancu, lebo sa finančné prostriedky minuli na to jedno, konkrétne?
Ďalšia možnosť posudzovania takejto situácie je presne opačná – opatrnosť a snaha nájsť aj formou konzultačných vyšetrení to najracionálnejšie riešenie je vnímaná ako neskutočná necitlivosť až krutosť voči trpiacemu tvorovi. Sú to ľudia, ktorí trvajú na udržaní zvieratka pri živote bez ohľadu na to, či ten život ešte stojí za to žiť...
Oba tieto pohľady sú pohľady zvonku, súdy bývajú absolútne jednoznačné, a väčšinou čím menej vie o konkrétnej situácii vonkajší pozorovateľ, tým nekompromisnejšie reaguje.
Milosrdná smrť. Konečné rozhodnutie. Nech už človek zvolí ktorúkoľvek alternatívu riešenia – dopredu nemá žiadnu istotu, že si vybral práve tú najlepšiu. Rozhodovať je vždy ťažké, svojím rozhodnutím preberáte aj zodpovednosť. Ale rozhodovať o živote a smrti, to je bremeno najťažšie.
Eutanázia – posledná služba trpiacemu, keď už inej možnosti niet. Pomoc, ktorú by som raz, keď príde môj čas, tiež uvítala. Takto to vnímam ja.
22.02.2009