Richmond von Neosol, alias Riko
Richmond von Neosol, alias Riko
Čas neúprosne letí a je to už takmer 10 mesiacov, čo sa nám do našej novotvoriacej sa rodiny veľmi rýchlo a úspešne „infiltroval“ jeden chlpatý štvornohý domáci maznák – kocúr Riko, alias Richmond von Neosol.
Už dlhší čas sme uvažovali o tom, že si zaobstaráme nejakého domáceho miláčika, no skôr sme sa na túto tému rozprávali, než konali. Až po presťahovaní sa do nového, vlastného domova a po jednom opatrovateľskom zážitku so susedovým kocúrom sme sa definitívne rozhodli, že si tiež nejakú mačičku adoptujeme. Na internete sme si našli MačkySOS a... Mali sme problém si z toho množstva krásnych mačičiek v opatere úžasných ľudí vybrať. Nakoniec sme sa však zhodli a vybrali si bieloryšavého kocúrika Rika.
Keďže sme však boli v radostnom očakávaní narodenia prvého dieťaťa, budúca mamina bola v 6.mesiaci tehotenstva, svoje rozhodnutie zaobstarať si mačku do bytu sme samozrejme konzultovali ako s veterinárom, tak aj s gynekológom. Hlavne, keď na Slovensku ešte stále prežíva až panický strach z toxoplazmózy, ktorá môže byť počas tehotenstva skutočne nebezpečná, ale... Obaja naše obavy absolútne rozptýlili, usmernili nás a súhlasili s našou myšlienkou, takže bolo definitívne rozhodnuté.
Riko sa vo svojom novom kráľovstve, v našom byte, celkom rýchlo adaptoval. Akurát prvých pár dní sme sa spolu hrali na skrývačku, pričom sme navzájom objavovali všetky zákutia nášho bytu. Často krát sme sa nestačili čudovať, kde všade sa mačka môže dostať alebo skryť. Každým dňom sa však Riko správal sebavedomejšie a na svojom území zvrchovanejšie. Jeho ladné pohyby a pokojná, až aristokratická povaha (ak do toho nerátame občasné „divoké“ preháňanie sa po chodbe...) a pohodlnosť, onedlho sa z neho stal skutočný „Pán Banskej Bystrice“ – Richmond von Neosol. A tak je, podľa správania sa, z neho niekedy Riko, inokedy Richmond alebo rohožka, tiger, ciciak či ryšavec... A teda musíme povedať, že reaguje na všetky nami vytvorené mená.
V marci sme sa opäť rozrástli, tentokrát o chlapčeka Andrejka. Boli sme veľmi zvedaví, ako si na seba naši dvaja chlapi zvyknú. Prvé Richmondove pohľady a kroky boli síce opatrné a bojazlivé, no keď si malého niekoľkokrát poriadne oňuchal, stali sa z nich takmer „nerozluční“ priatelia. Hlavne, keď majú obaja rovnaký denný režim – „spať a jesť“. A tak, keď malý s maminou spia na pohovke, Riko sa buď vtesná do najmenšej možnej medzery medzi nimi, alebo sa uvelebí na hornej časti operadla a oddychuje spolu s nimi.
Mnohí z nášho okolia iba nechápavo krútili hlavami so slovami, že šelma a dieťa nepatria k sebe. Opak je pravdou!! Absolútne nemáme strach z toho, že by Riko nejakým spôsobom malému ublížil. Skôr naopak, dúfame, že keď sa malý „rozbehne“ po byte, uvedomí si, že Richmond nie je hračka, ale vlastne starší (a viac bojazlivejší súrodenec.
Zatiaľ nám však obaja chlapi robia iba radosť. Andrejko tým, ako pekne papá a rastie ako z vody (teda skôr z materského mliečka) a Richmond napríklad aj tým, ako sa teší na náš návrat domov. Stačí, keď počuje štrngot kľúčov pred dverami, a hneď sa preberie aj z toho najhlbšieho spánku, aby nás buď spoza rohu alebo priamo v predsieni mohol privítať svojím mňaukaním. Pritom sa väčšinou vzápätí prevráti na chrbát a čaká na poriadnu dávku vyhladkania...
Zuzka, Peťo, Andrej a Richmond
25.10.2011