Mačky, ktoré pomáhajú
MAČKY, KTORÉ POMÁHAJÚ Autor: Darina Kukučková
Na jeseň som bola pracovne v Domove dôchodcov a Domove sociálnych služieb v Kremnici. Ja, nenapraviteľná mačkárka, som si ako prvé všimla mačičky, ktoré sa vyhrievali na slniečku uprostred areálu. Spokojne som si povzdychla, že tu, našťastie, isto majú radi mačky. Vedela som aj to, že sa venujú felinoterapii, a tak som bola zvedavá, ako to u nich funguje.
Po pracovných otázkach, kvôli ktorým som bola v Kremnici, som sa nevedela dočkať chvíľky, aby som mohla osloviť riaditeľku Domova pani Schniererovú spolu s pani Alenkou Görögovou, ktorá sa venuje felinoterapii. Veľmi ochotne mi porozprávali, ako začínali, čo všetko felinoterapia obnáša, ako sa k tomu stavajú klienti a klientky. No najmä som bola zvedavá na mačičky. Fatima a Božka sú tie "zázračné mačičky", ktoré dokážu robiť zázraky s boľavými dušami klientov zariadenia.
Fatima s Božkou vraj milujú úradovanie u pani riaditeľky, veselo sa preháňajú chodbami zariadenia, no najradšej sú v prítomnosti tých, ktorí ich potrebujú najviac. Robia im spoločnosť, túlia sa k nim, počúvajú ich.
Mačičky majú svoju "izbičku", urobenú na konci chodby. Trávia tam noc, aby nerušili obyvateľov Domova, a aj ony tam majú svoje zátišie. V ich oáze majú svoje misky, záchodík, odpočívadlá, škrabadlá, dokonca aj zasieťované okno, kde sa rady vyvaľujú. Ráno sa im otvoria dvere, a tak to ostane po celý deň. Mačičky idú kam chcú, späť sa vracajú napapať alebo si oddýchnuť.
Samozrejme, sú sterilizované, veterinárne sledované, všetko tak, ako má byť. Žijú si tu svoj mačací život tak, ako iné mačičky, no predsa trocha ináč. Majú tu svoje nenahraditeľné miesto, hlavne v srdiečkach obyvateľov Domova v Kremnici.
Odchádzala som z Domova s krásnym pocitom, že sa tu našli nadšenci, ktorí napriek podaktorým neprajníkom mačiek a mnohým predsudkom dokázali, že to ide a má to zmysel. Len treba chcieť...
Pani riaditeľka nám napísala, ako to všetko začalo, za čo jej veľmi pekne ďakujem:
Začiatky felinoterapie v DD a DSS Kremnica Autor: Alena Görögová
Domov dôchodcov a domov sociálnych služieb v Kremnici sa nachádza v peknej podhorskej časti Kremnice. Je zariadením pre 34 seniorov a dospelých so zdravotným postihnutím, s telesnými, zmyslovými a duševnými poruchami v zriaďovateľskej pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja.
Felinoterapia v DD a DSS Kremnica
Naši obyvatelia mali vždy blízky vzťah k mačkám, ktoré sa pohybovali v areáli domova. Kŕmili ich, hladkali, ale sa s nimi aj hrali. Veď mnohí z nich mali mačky doma. A tak im dobre padlo, že pri zmene prostredia si našli svojich miláčikov.
Prečo sme sa rozhodli pre animoterapiu?
Chceli sme obyvateľom nášho zariadenia spestriť život v novom prostredí prítomnosťou zvieratiek, a to nielen pre zábavu, povzbudenie, ale aj liečbu. Tak sme skúsili canisterapiu – terapiu so psíkom. To neuspokojilo naše predstavy, pretože sme chceli, aby naši obyvatelia mali možnosť byť so zvieratkom počas dňa a nie obmedzene. Psík ich navštevoval len jeden deň v mesiaci a nebol pri nich vtedy, keď ho oni potrebovali.
V čase rozhodovania nás upútali články o felinoterapii v časopisoch Pes a mačka a Moja Mačka, ale aj informácie získané prostredníctvom internetu. Tak sme sa zoznámili s pani Steničkovou z Brna. Bolo dosť namáhavé hľadať pozitívne informácie o felinoterapii, aby sme ju mohli prezentovať pred zamestnancami zariadenia a postupne aj pred obyvateľmi. Nebol každý zástancom tejto myšlienky.
Obľúbencom sa stala mačka Barborka - terapeutka. Prešla veterinárnym vyšetrením, očkovaním, pravidelným odčervovaním. Terapeutkou ju aj všetci volali. Bola ako plyšová hračka, okrem jedla potrebovala len veľa lásky a nehy. Ona sa každému, kto si ju obľúbil a koho si ona vybrala, odmenila pradením.
Nebývala priamo v budove s obyvateľmi, ale občas v nej prespávala. Vyhľadávala obyvateľov a oni ju. Barborka si rada sadla do ich lona. Tieto návštevy sa opakovali, mali na našich klientov pozitívny vplyv. A tak sme ju raz našli aj pri obyvateľke s ťažkou demenciou, ako ju volá k sebe slovami „či-či-či“. Barborka k nej prišla a sadla si jej do lona. Obyvateľka ju hladkala pekne po chrbte od hlavy po chvost. Občas ju chytila aj silnejšie, ale po zamňaučaní ihneď povolila. Barborka aj napriek tomu zotrvala v jej náručí.
Keď odchádzala, pani volala za ňou „mačka, nechaj, daj“, hoci predtým obmieňala len dve slová „áno“ alebo „hej“. Obyvateľke i napriek vysokému stupňu demencie sa v dlhodobej pamäti objavili slová, ktorými si kedysi mačičku privolávala a ako ju hladkala. Bol to obrovský úspech a prínos. Pri opakovaných návštevách Barborky u tejto obyvateľky sa vzťah k mačičke prehlboval, nebol vždy slovne zrozumiteľne sprevádzaný, ale neverbálne prejavy (veľký úsmev, nakláňanie sa, pohyb na pohladenie mačičky z kresla, niekedy aj iné slová často nemecké
boli úspechom z felinoterapie.
Naša terapeutka pre potešenie prichádzala aj k nevidiacej obyvateľke, ktorú hladkanie kožúška upokojovalo a dostávala hneď aj spätnú väzbu vo forme pradenia. Pani sa za mačičkou naťahovala podľa zvuku jej pradenia. Myslela si, že ju mačička nebude akceptovať, ale pocítila z jej rúk jemný dotyk, a to ju veľmi priťahovalo k našej obyvateľke. Veľkým prínosom bolo, keď nám pani povedala, že ju má asi Barborka rada. Zvýšilo sa jej sebavedomie – cítila sa byť užitočná. Návštevy sa často opakovali.
Aj sluchovo postihnuté obyvateľky si ju brávali na izbu a hrávali sa s ňou s klbkami vlny, keďže sa jej nevedeli prihovoriť. Na ich tvárach sa často objavoval úsmev a veľká neha. Vytvorila sa medzi nimi citová väzba, čo ovplyvnilo aj ich psychický stav – boli kľudnejšie.
Keď sa nám terapia s Barborkou úspešne rozvíjala a videli sme prvé výsledky a pozitívny vplyv jej prítomnosti u našich obyvateľov – zrazilo ju auto. Po jej úmrtí nastal problém, či budeme pokračovať v našej priekopníckej práci s felinoterapiou alebo to necháme. Bola by už škoda nepokračovať v nej, keď už obyvatelia sami vyhľadávali príležitosť byť s mačkou, a my sme pre túto prácu vyvinuli maximálne úsilie.
Pokračovanie nabudúce.
24.11.2009
