Legenda – Ako Boh daroval svetu mačku (úryvok z knihy Magie koček)

Stalo sa to v roku 1215 podľa kresťanského kalendára. Vládli drsné mravy, a dokonca i v Svätom meste Ríme získali prevahu dosť nekresťanské pomery. Diabol vládol mocným, a tí zasa mali „dvere otvorené“ u pápeža Inocenca III., ktorý chudobným bral, aby mohol bohatým dávať. Boh pozeral starostlivo dolu na zem, a to, čo videl v ňom prebúdzalo svätý hnev.

Prikázal svojim anjelom, aby odložili harfy a trúby a starali sa o pozemské problémy. Každému anjelovi bola zverená určitá oblasť sveta, a pretože Boh mal obzvlášť veľké starosti so Svätým mestom, vyslal do talianskych provincií smelého nebeského posla, ktorý mal srdce s človekom i so zvieraťom a v prípade potreby na seba dokázal vziať podobu zvieraťa. Tak bol anjel Felis poverený, aby rýchlo letel do Umbrie, pretože tam bolo peklo ako „odtrhnuté z reťaze“.

Satan sa osobne potuloval okolo horského mestečka Assisi a nevynechal ani jeden diabolský úskok, ktorým mohol uviesť mníchov zo San Damiana do pokušenia. Ale zvlášť si vzal na mušku Františka, zakladateľa kláštora. Za každú cenu mu chcel zabrániť v tom, aby raz ako svätý František prijal čestný úrad v Božej blízkosti.

Najviac Satana hnevalo, že sa František z Assisi snažil porozumieť reči zvierat. Rozumel už spevu nebeských vtákov, často spoločne s nimi spieval Chválospevy stvorenia. I v reči štvornožcov robil veľké pokroky. Satan sa teda rozhodol, že ho pokorí v podobe zvieraťa. Rozhodol sa, že odloží kopytá, rohy i ohnivý chvost, a premení sa na srnu, aby so zbožným mužom mohol nadviazať rozhovor.
Ten mal byť oklamaný, uvedený do pokušenia a vydaný na posmech, aby ho ovládlo šialenstvo pekla a božská sila ho opustila.

Ale práve vo chvíli, keď diabol odkladal svoje rohy, aby vkĺzol do kože neškodnej srny, preletel večernou oblohou boží posol Felis, ktorého prilákalo zvonenie zvonov zo San Damiana. „Pane na nebi, pomôž!“ zvolal Felis, „Diabol nám chce vziať Františka!“ Boh v tej chvíli zoslal blesk svojho hnevu, a v jeho svetle mohol brat František diabla spoznať. Diablov besný rev a zápach síry rušili tej noci ešte dlho svätý pokoj v okolí San Damiana.

Ale diabol sa s tým neuspokojil. Ešte pred svitaním prilákal všetky myši a potkany z Umbrie, aby sa zhromaždili pred hradbami mesta Assisi. „Už nebudete musieť hladovať!“ Klamal s diabolskou prefíkanosťou. Keď sa mu nepodarilo Františka oklamať vo zvieracej podobe, chcel aspoň, aby sa tieto nespočetné pažravé zvieratka vrhli na chudobné kláštorné zásoby. Prikázal hlodavcom, aby zhltli aj tú najmenšiu kôrku chleba a posledné zrnko obilia. Potom, tak si to predstavoval, Františkov Chválospev stvorenia rýchlo navždy zmĺkne – v tejto drsnej zime mních určite neunikne smrti hladom.

Boží posol Felis ale inváziu hlodavcov rýchlo odhalil, keď sa za svitania blížili k San Damianu. Znovu požiadal Boha o pomoc. „Premením ťa na hrdé, dravé zviera, ktoré dokáže vzdorovať Satanovi a zahnať hlodavce. Budeš mať však aj krásnu podobu a lásku v srdci, aby si Františka mohol utešiť,“ rozhodol Pán a doprial si tvorivú chvíľku, pretože takúto šelmu ešte nestvoril. Záležitosť však bola súrna, František bol vo veľkom nebezpečenstve. Diabol číhal a jeho posmešný chechot sa strašlivo rozliehal nad pláňami okolo Assisi. Božia múdrosť a anjelov súcit sa v tej chvíli spojili na ochranu Františka.

„Pekelník ho nenechá na pokoji. Iba ak by si, milý Felis, dával v podobe dravej šelmy na Františka pozor.“ Felis smutno prikývol. Musel sa veľa učiť, aby sa stal anjelom. Teraz má zostať na zemi a byť považovaný za zviera? „A to môže mať tak jedinečnú podobu, aká na zemi ešte nie je,“ utešoval anjela Stvoriteľ. Potom ho nechal upadnúť do krátkeho, hlbokého spánku.

Keď prvé slnečné lúče pozlátili brány San Damiana, Felis sa zobudil a zmätene pozoroval svoj nový zjav. Žiadne anjelské perute... miesto nich zahaľoval jeho doteraz mu neznámu podobu striebristo sa lesknúci kožušinový plášť. Na tvári cítil lúčovité fúzy a na konci chrbta niesol dlhý záves. Nie. Dalo sa ním pohybovať a cítiť... bol to nádherný, ohybný chvost. Ruky? Nohy? „Labky, milý Felis!“ utešovať ho Stvoriteľ. „Dokážu oveľa viac ako ľudské ruky a budeš ich potrebovať, keď budeš musieť bojovať.“ Felis na nich zacítil malé, zamatové mäkké vankúšiky. „S týmto mám bojovať, Pane?“ pohol labkami a prezeral si vankúšiky. „Natiahni ich,“ usmieval sa Boh povzbudivo na zvieracieho anjela. Môžeš ich vytasiť, kedykoľvek bude hroziť nebezpečenstvo. S ich pomocou môžeš bojovať, zabezpečovať si potravu... skús to!“.

Felis vykonal, ako mu bolo prikázané, a nechal ostré nože vyjsť: dovnútra a von, dovnútra a von... Boh mu dal pre pozemskú existenciu vynikajúcu výzbroj. „Ale iba pre prípad núdze, Felis, sú to malé zbrane, nezabudni! Mimochodom, nazývajú sa pazúre.“ Pazúre...! Felis sa v novej podobe opatrne pohyboval, vciťoval sa, skúšal to i ono, vyšplhal šikovne na najbližší strom, mäkko zoskočil späť na zem, zamietol chvostom suché lístie pred bránou – všetko sa dalo bleskovou rýchlosťou a mal z toho skvelý pocit.

„Pane na nebi, kým som sa to skutočne stal? Som ešte anjel, ktorý iba vyzerá ako mrštné zviera?“ Boh sa usmial a dodal mu odvahy: “Tak nejak, milý Felis, tak nejak... magická bytosť na štyroch zamatových labkách, ktorá sa odo dnes bude nazývať KOCÚR. KOCÚR. To sa mu páčilo, a Felis a o to chcel podeliť, avšak započul iba nezvyklé „mňau“. V tej chvíli vzal Boh anjelovi v podobe šelmy spomienky na jeho existenciu Božieho posla, zbavil ho pochybností a všetkého strachu. „Teraz ťa, kocúr Felis, prepúšťam do tvojej novej existencie. Stvoril som ťa ako nezabudnuteľné stvorenie a si prvý svojho druhu. Jedného dňa sa objavia ľudia, ktorí budú v tebe vidieť dokonalé zviera s jedinečnými schopnosťami – avšak do tvojho tajomstva nebudú schopní preniknúť. A teraz sa staraj o Františka a zažeň Diabla s jeho zástupom hlodavcov na útek!“

Boh sa schoval a kocúr Felis zabudol na okolnosti svojej premeny v tej chvíli, kedy zacítil potkany a myši. Museli už byť v jeho blízkosti! Felis prskajúc vyrazil divokými skokmi medzi nespočetnú drobnú háveď, rozháňal sa hrozivými údermi labkou, smelo vrčal a chvostom bičoval zem. Hlodavce sa v panike rozpŕchli na všetky svetové strany a Diabol zavyl, keď mu Felis dal pazúrmi bolestivú spomienku.
Skôr ako Satan s kvílivým revom hnevu a bolesti našiel cestu do pekla, pohrýzol ho Felis bleskovou rýchlosťou z druhej strany a spokojne prenasledoval nepriateľov na úteku až do poslednej myši.

Felis si rýchlo očistil labky a plný obáv a starostí sa náhlil za Františkom. Ten bol na tom so silami zle, zraniteľný, chvejúci sa chladom ležal na biednom slamenom lôžku. Felis sa hneď obtočil okolo jeho ľadovo chladných nôh, ukľudňujúco priadol a nakoniec Františka prebudil jemným dotykom labky.
František z Assisi užasnuto pozoroval neznámu bytosť a skúmavo hľadel do tajuplných, zlato-zelených lesklých očí. „Odkiaľ si, krásne stvorenie? Zdalo sa mi, že ťa poslal Boh, a že si mi zachránil život...ale ty si predsa ... zviera?“ František nežne hladil hodvábnu striebornú srsť a tešil sa z jej tepla. Kocúr Felis privrel oči do priateľských štrbiniek a zapriadol: „Keď myslíš...?!“

Roky ubiehali, v Ríme vládol iný pápež, ktorý Františkovi a jeho rádovým bratom venoval viac pozornosti a pomoci, a v Umbrii sa rozprávali zvláštne príbehu o mužovi, ktorý žije ako svätec a vždy ho sprevádza tajuplné zviera, ktoré nikto nepoznal.
Mních a kocúr boli skutočne nerozluční. Obaja rozumeli reči toho druhého, a boli si navzájom veľkou potechou a oporou.

Podľa kresťanského kalendára sa písal rok 1226, keď Felis počas jednej noci zacítil blízkosť smrti. Zdieľal, ako vždy tesne pritúlený, s Františkom lôžko, aby zohrial jeho slabé telo. „Vydáš sa, František, čoskoro na svoju veľkú cestu?“ Ten k sebe zviera láskyplne privinul: „Ešte skôr, ako ranné lúče zohrejú tvoj kožuch,“ usmial sa a pohladil smutnú kocúriu tvár. „Môžeš si na rozlúčku niečo želať.“ Felis poprosil, aby sa zaňho prihovoril u Boha. Túžil po inej bytosti svojho druhu. František zavrel oči. „Zbohom, kocúr...!“

Tri dni a tri noci tíško priadol pri nohách svätého a držal u mŕtveho stráž, potom sprevádzal smútočný sprievod mníchov zo San Damiana. Každý deň chodieval Felis okolo jednoduchého hrobu svojho veľkého priateľa, a keď prišlo leto, veľmi rád na kopčeku trávil siestu, líhaval na slnku, driemal a prechádzal sa so svojimi kocúrími snami. Keď takto jedno odpoludnie zaspal, prebudil ho sladký, vrnivý spev. Felis vyskočil a neveril svojim očiam – vedľa neho sedela ... jeho podobizeň! Ale menšia a jemnejšia, jej čierna srsť nádherne voňala a leskla sa ako hodváb. Zrazu naňho to kúzelné stvorenie pozrelo jantárovými očami a nežne sa ho dotklo labkou. „Ešte stále snívam?“ zamňaukol Felis užasnuto. „Ty si tiež ... kocúr?“ Čierna kráska sa koketne natiahla a zavrnela vyšším tónom: „Myslíš si, že náš Stvoriteľ chcel, aby tvoj druh s tebou zasa vymrel? Ja som predsa mačka!“

Mačka. Felis už vôbec ničomu nerozumel, ale to sa malo ešte v ten deň zmeniť, keď sa tí dvaja spolu prechádzali prírodou. Od toho dňa žil mačací pár, ako zodpovedalo jeho druhu, a už po roku žilo nielen v okolí San Damiana a Assisi ich početné príbuzenstvo. Niektoré mačky žili divoko a slobodne a zostávali všade, kde práve našli myši a dobrodružstvo. Iné mačky nadviazali priateľstvo s ľuďmi a žili s nimi za misku mlieka a láskavé slovo. Ale iba veľmi málo ľudí spoznalo, že sú obklopení magickými bytosťami, ktoré sa správajú, ako keby boli malými šelmami. Iba tí ľudia, ktorí mačky skutočne milovali, spoznali jedného dňa v každej mačke Felisa.

Tak to bolo a tak to navždy bude.

Zdroj: Originál: Tosa Verlag, Wien, 2000 – Eva Geelen - „Magie der Katzen“
Preklad – Jan Patočka, 2001, vydavateľstvo DOBRA, 2001

07.05.2008