Hranica medzi láskou a posadnutosťou

Škandál okolo petržalských mačiek, ktoré boli držané v katastrofálnych podmienkach na malom priestore, rýchlo utíchol. Televízia mala svoju senzáciu, mačky boli stiahnuté do priestorov Slobody zvierat a zdá sa, že je všetko v poriadku. Je ale skutočne všetko v poriadku? Ako si vlastne polepšilo týchto 40 nešťastníkov, premiestnených zo stiesnených podmienok panelákového bytu do ešte stiesnenejších podmienok karantény útulku? Je skutočne dobrým riešením napchať päť mačiek do jednej klietky v priestore, kde je jediná možnosť postaviť jednu klietku na druhú? Ako sa dá vôbec v takýchto podmienkach bojovať s infektom, keď nákazu v malom priestore jedno zviera odovzdáva druhému? Zaujíma to vôbec niekoho? Alebo je každý spokojný, zvieratá sú v bezpečí útulku, nech si s tým Sloboda zvierat poradí, ako vie. Tým v žiadnom prípade nemienim útočiť na útulok Slobody zvierat – boli dotlačení k riešeniu situácie bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú na to priestory. Zaujíma ma však, čo sa vlastne stane, ak vypukne ďalší takýto škandál...

Nerobme si totiž ilúzie, takýchto „časovaných bômb“, ako je skúšanie trpezlivosti susedov nekontrolovaným zbieraním mačiek v byte, je množstvo.

Rozhodne tým nechcem povedať, že máte prejsť bez povšimnutia okolo zúfalo plačúceho mačaťa na ulici. Moje slová nie sú ani o tom, že máte jednoznačne vyhodené bytové zviera, ktoré zmätené hľadá svojho človeka, oblúkom obísť. Som presvedčená aj o tom, že svoju pozornosť musíme venovať aj zranenej mačke, ktorá bezmocne leží na ulici, čakajúca v bolestiach na smrť uprostred uponáhľaného a nevšímavého davu ľahostajných. Ale pri svojich záchranných akciách sa držme aj zdravého rozumu.

Veľmi rýchlo sa totiž môže stať, že láska k zvieratám a snaha im pomáhať prerastie až do posadnutosti. Nutne sa natíska otázka: Dokedy je naša snaha ešte ochrana zvierat a kedy už prekročíme hranicu, za ktorou nie je možné ani náhodou hovoriť o ochrane. Ide jednoducho už o týranie.

Nepovažujem za normálne, ak prežije 70 mačiek celý svoj život v klietkach, a to z jediného dôvodu - ich opatrovateľka je presvedčená, že nikto sa o ne lepšie nepostará ako práve ona... Nepovažujem za normálne, ak pani, ktorá kŕmi mačky po celom meste, v snahe o záchranu čo najväčšieho počtu, zavrie okolo 20-30 dospelých zvierat do maringotky, keďže sú neprispôsobivé a plaché, namiesto toho, aby kastrované zvieratá vypustila v relatívne bezpečnej lokalite. Celý kontakt s nimi je obmedzený na pravidelné kŕmenie. Nepovažujem za normálne, ak má človek doma x zachránených zvierat, neumiestňuje, keďže je presvedčený, že sa o ne nikto nedokáže lepšie postarať a navyše stále ďalej prijíma, bez akejkoľvek snahy o karanténu.

Takéto aktivity končia vo väčšine prípadov katastrofou. Dlho majú takíto zberatelia šťastie. Až raz to ďalšie mača, ktoré je potrebné bezpodmienečne prijať, a karanténa je považovaná za absolútne zbytočnú, nemá „len“ soplíky. Zažili sme situáciu, keď išlo mača na adopciu od pani, ktorá uznávala jedinú chorobu u mačiek, a to nádchu. Zbierala teda všetko, čo jej prišlo pod ruku, bez ohľadu na to, či zviera tú záchranu skutočne potrebovalo. Nový majiteľ zistil, že mača je pozitívne na FELV. Jediné šťastie v nešťastí bolo, že mačiatko išlo na adopciu ako samostatné zvieratko, nie k ďalšej mačke. Keďže prístup do bytu nám nebol umožnený napriek tomu, že sme sa snažili zabezpečiť veterinárnu pomoc, nebolo v našich silách zistiť, ako dopadla táto komunita mačiek po zavlečení nákazy... Jediná istota je tá, že uhynuté sú už dávno nahradené ďalšími zvieratami.

Čo je teda ešte normálne?

V prvom rade si treba uvedomiť – mačka nie je stádový tvor. Musím si teda zvážiť, aký je ten optimálny počet, ktorý je v mojom konkrétnom byte ešte únosný. Počula som už definíciu: Mačiek má byť o jednu viac, ako je k dispozícii láskajúcich rúk Také jednoduché to zas nie je. Vieme, že mačka dokáže využiť pre svoje potreby pohybu aj priestory vo vyšších sférach bytu. Ohraničujúcim faktorom ale rozhodne sú naše možnosti, a to tak fyzické, ako i finančné. Ak sa o zviera už nedokážeme postarať na slušnej úrovni či už po citovej stránke, alebo po stránke zabezpečenia veterinárnej starostlivosti, je čas si uvedomiť, že sme tú pomyselnú hranicu práve prekročili. A ďalšia vec - ak chceme zachraňovať vždy ďalšie a ďalšie zvieratá, musíme umiestňovať. Musíme si uvedomiť, že pred každým príjmom musí zviera prejsť cez veterinárnu kontrolu a musí stráviť aspoň niekoľko dní hoci aj v improvizovanej karanténe. V okamihu, ako zostaneme presvedčení, že každému zvieratku je dobre len u mňa, nastupujeme na cestu skazy...

Tohto pravidla sa držíme aj v sieti našich depozitov. Nie je vhodné, aby sme v snahe o záchranu čo najväčšieho počtu zvierat spravili z domácností našich členov útulky. Nie je vhodné odchytávať jednoznačne divoké, vonkajšie mačky a snažiť sa ich umiestňovať do bytov. A už vôbec nie je vhodné, aby si jednotlivé depozity brali do svojej starostlivosti zvieratko priamo z ulice. Každé zviera musí prejsť karanténou – záchrana formou ohrozenia už zdravých depozitných, ale aj vlastných zvierat príjmom čo i len jedného chorého priamo z ulice stráca zmysel. Je síce možné, hoci to rozhodne nie je pravidlom, že sa to jedno zvieratko podarí zachrániť – lenže, koľko zoslabnutých zvierat tesne po vysadení náročnej liečby by sme týmto hazardom ohrozili?

Keď sa tak nad celou situáciou v oblasti ochrany zvierat a špeciálne mačiek na Slovensku človek zamyslí, uvedomí si jednu vec: Je vlastne dosť hrozné, že tak my, ako aj pracovníci iných ochranárskych organizácií vieme o takýchto ľuďoch, ktorí zo samej lásky k zvieratám im pripravili život porovnateľný so životom vo väzení, ale všetci sme bezmocní. Vstúpiť do takejto situácie a žiadať o nápravu kompetentných znamená priamo ohroziť na životoch zvieratá. Bohužiaľ, kompetentní majú na riešenie takýchto situácii všeliek, a tým je utratenie. Pohybujeme sa teda v tejto neutešenej situácii v kruhu. Vieme, že v takýchto podmienkach držia ľudia zvieratá, vieme, že to skôr či neskôr skončí "výbuchom", ale nemáme alternatívne riešenie.

Príde raz čas, keď si všetci, ktorí sa venujú ochrane zvierat, dokážu zasadnúť za jeden stôl s úmyslom nájsť konečne to systémové riešenie? Dokážeme raz spojenými silami vytvoriť ten prepotrebný tlak na predstaviteľov miest, aby sme ich dokázali donútiť k účasti na riešení situácie? Žijeme v 21. storočí... Dokedy bude zviera vec, ktorú môže človek beztrestne týrať – a nikto nemá tú moc, aby mohol zakročiť?

24.09.2006