Ako je to so zachraňovaním a "zachraňovaním"
Nie je to ani zďaleka dlho, čo sa aktívne venujem pomoci opusteným zvieratkám. No, presnejšie, mačičkám, opusteného psíka mám jedného. Naša Diduška nám predbežne, ako zástupca psieho pokolenia, úplne stačí 
. Pokiaľ teda ide o pomoc mačičkám, nepovažujem sa ani zďaleka za odborníka, “starého harcovníka”, alebo ako to najlepšie nazvať… Preto nezvyknem mentorovať. Jedna vec ma ale hryzie už od začiatku, hnevala ma hneď, ako som sa s ňou stretla prvý krát.
Viem, ľudia sme rôzni. Rôzne sú naše pohľady na svet, rôzny je náš prístup, ktorým riešime ešte rôznejšie situácie. Niektorí sme aktívnejší, niektorí menej. Niektorí sa potrebujú zapojiť priamo, iní iba dobrou radou či pekným slovom, ďalším stačí pozorovať z diaľky. A ja to všetko akceptujem, pretože rovnakosť by priniesla nudu a otupenie.
O čom to tu vlastne vypisujem? No, asi bude najlepšie použiť príklady.
Zvoní mi telefón. To nie je teda vôbec nič zvláštne, samozrejme. Číslo na displeji nepoznám. Ženský hlas sa ma rázne opýta: “ Tam sú tie MačkySOS?” Odpovedám pokojne, že áno a pýtam sa, ako môžem pomôcť. Dozviem sa, že na dvore ich bytovky sú štyri mačiatka, ktoré potrebujú pomoc, pretože už tretí deň nariekajú, asi sa ich matka niekam stratila. Potom si vypočujem, prečo im ona nemôže pomôcť (Presné dôvody rozpisovať nebudem, sú také rozmanité, až ma niekedy rozosmejú. čím nechcem ale tvrdiť, že nie sú pravdivé&hellip a kam všade uz volala a pomoci pre mačiatka sa nedočkala. Žial, aj u nás je momentálne sezóna mačiat, depozity sú plné. Požiadam preto pani, aby mačiatka nakŕmila, odblšila, odčervila a zašla s nimi k veterinárovi. My ich dáme do ponuky, prípadne ako súrnu výzvu na stránky a pokúsime sa im nájsť čo najskôr miestečko. Neviem jej však zaručiť konkrétnejší termín, opustených mačičiek je veľa. Nuž, teraz sa dozviem, prečo to všetko urobiť nemôže a že načo teda vlastne sme, keď nepomáhame, a že mačatá určite niekto na dvore zabije, ak ich hneď neprídeme zobrať…Len taký detail – my sme v prvom rade sprostredkovatelia, nie sme útulok, ale napriek tomu sa snažíme robiť, čo sa dá.
Pršiel mi mail. Odosielateľa nepoznám, ale to tiež nie je nič výnimočné. Nastáva podobná situácia, ibaže namiesto rozhovoru si vymieňame maily. Dozviem sa, aké sú všetky útulky nanič, pretože okamžite na každé zavolanie nenaklušú na “miesto činu” a nepostarajú sa... že ona mača vytiahla spod kríkov, kde mňaukalo a čo s ním má teraz robiť? Že u nej bude maximálne do zajtra a potom pôjde preč. A ak hneď niečo neurobíme...
Mohla by som pokračovať – príďte, lebo mačičky utopia, príďte, lebo... nenávidím to. Prečo? Naozaj si niekto myslí, že tí ľudia, ktorí sa vrhnú do pomoci opusteným zvieratkám nechcú pomôcť len tak, z dlhej chvíle, len tak, pretože sa im nechce? Naozaj si niekto myslí, že keď už človek, milujúci zvieratá, venuje obrovské množstvo energie, času, a aj peňazí a zachraňuje, je POVINNÝ to robiť? Uvedomujú si takíto ľudia, že to všetko je na vlastnú päsť, že prostriedky netečú z ich daní, ako do iných “užitočných” inštitúcií? Nenávidím vydieranie…
Nechcem sa ľutovať a ani týmto všetkým nechcem povedať, že zachrániť zvieratko by mal iba ten, kto sa vie okamžite oň profesionálne postarať. Ale aspoň snaha by tam byť mala... Pretože “zachrániť” a potom preniesť zodpovednosť na iných, to je skutok iba pre svoje vlastné uspokojenie, to nie je naozajstná pomoc nešťastnému zvieratku. Áno, hľadajte pomoc u ľudí, ktorí sa záchrane zvierat venujú. Uvedomte si ale, že ich možnosti sú obmedzené a niekedy môžu pomôcť iba radou, odporúčaním či nepriamou podporou. Vydieranie je neskutočne plytká záležitosť, bez ohľadu na to, čomu má poslúžiť. Nie vždy, podľa mňa, platí, že účel svätí prostriedky.
10.08.2005
