Pozdrav od Lenky
Pozdrav od Lenky
Autor: Miroslava Urichová
Milí ailurofili z MačkySOS,
už tri týždne ubehli (a teda ubehli ako voda!), ako sme doma „trojčlenka“ a mne sa doteraz nepodarilo splniť si jednu veľmi milú povinnosť – dať Vám vedieť, ako sa to všetko vlastne udialo a ako sa nám takto v trojici darí. Už niekoľkokrát som začala písať úvod, ale vždy som pri tom aj skončila, tak teraz radšej prejdem rovno „k veci“ a začnem hneď „in medias res“.
Dnes už, dá sa povedať, verím tomu, že keby vedela Lenočka písať na PC po slovensky (lebo tej jej „hatatlančine“, ktorou občas prispeje do môjho PC, možno ani ona sama nerozumie), napísala by Vám asi toto:
Zdravím Vás, vrrrmiau , priatelia moji, z novej adresy, ktorú som začala pred tromi týždňami v piatok okolo obeda považovať za svoj DOMOV. A že je to skutočný a láskyplný domov a ja som taká šťastná, že ho mám! Okrem mňa je tu ešte kamoška Kyra – „klasická“ zdravá, hravá, dravá a veeeľmi akčná štvornohá mačka. No a kamoška Mirka - veľká, pomalá a hendikepovaná „mačka“ poddruhu „človek“. Veď viete, to sú tie na dvoch nohách, čo nevedia skákať na poličky, liezť pod stoličky, nevedia loviť a ani sa nechcú dať loviť a jačia kvôli každému drobnému škrabancu a hryzancu ako o život. No dobre, priznávam, že majú zas iné „kvality“... Navyše ma Mirka veeeľmi ľúbi a bola to práve ona, ktorá si na internete spomedzi všetkých dokonalých tvorov vybrala práve mňa. A to nielen preto, aby mala Kyra kamošku, ktorá jej bude „stačiť“, ale hlavne preto, aby som ich pôvodne zohratú dvojicu, doplnila na šťastný trojlístok.
Začiatok síce nebol priamo ružový, ale to asi nikdy nie je, spolu sme to však prekonali bez škrabancov a hryzancov. S Kyrou sme po sebe syčali a vrčali z rôznych, tých najvzdialenejších kútov izby, ale po dvoch-troch dňoch nás to, na Mirkine veľké potešenie, definitívne prestalo baviť... ja aj tak doteraz nerozumiem, čo vlastne tú Kyru na mne tak strašne „vytáčalo“, veď som len prišla, trochu si chrumla z misky (z tej jej, lebo aj keď tam mala to isté, čo ja v mojej, to jej mi chutilo akosi viac), zapila som to jej vodou a išla som si po dlhej ceste trochu schrupnúť do jej pelieška. Fakt neviem, čo jej na tom tak vadilo...
Dnes ale vychádzame spolu dobre a „objavujeme“ spolu svet, a tak, napríklad, už obe veľmi dobre vieme, že:
•Najlepší peliešok je ten Mirkin (taký veľký, teplý a pohodlný a dajú sa v ňom krásne povystierať všetky labky), konečne v ňom spinkávame všetky tri.
•Najlepšie papanie je vždy v Mirkinej miske, len nám nikdy z neho nedá, potvora dvojnohá , tak napokon aj to naše nám chutí ... Niečo je dokonca také dobré, že si to bránim vrčaním, lebo, čo ak by niekoho napadlo mi ísť do mojej misky!
•Najlepšia voda je v dreze, umývadle alebo vo vani, len keby nebola taká strááášne mokrá a dala sa jednoduhšie chytiť labkami a lepšie z nich zlízať... Takto nás totiž vždy prezradia mokré stopy, že kde všade sme pobiehali, škoda!
•Najlepšia zábava je, keď môžem v kuchyni trénovať výskok na kuchynskú linku, Kyra sa vždy ku mne pridá a na linku ku mne šplhá po držiatkach na šuplíkoch, šikovná je to mačka, skoro ako ja ... no a Mirka sa vzápätí pridá tiež a skladá nás z linky dolu, aby sme mohli znovu trénovať výskok a šplh... Takto to dookola spolu robíme a pri tom sa bavíme a sem tam dokonca niečo Mirke spod ruky „šlohneme“... Proste paráda!
•A naša Mirka je taký „polyfunkčný objekt“ – okrem poctivého plnenia si úlohy kŕmiča nám slúži tiež ako odrazisko a doskočisko pri našich naháňačkách s Kyrou, ale aj ako medzistupeň, keď sa potrebujeme pozrieť na svet zhora.
•A koľko je tu len skrýš, šplhadiel, škrabadiel, preliezok a všakovakých hračiek a zábaviek!!! Aj záclony som trochu otestovala, ale čo ja viem, nič moc... Ale také skrine, to Vám je niečo – neuveriteľne rada sa zabávam s tými komínikmi voňavých vecí, ktoré si Mirka zvykne naťahovať na seba alebo sa na tých veciach aj s Kyrou uložíme a driememe.
Okrem tej zábavy, o ktorej tu píšem, máme, samozrejme, aj nejaké tie povinnosti. Napríklad, keď Mirka niečo robí, vieme samozrejme priložiť aj my labky k dielu, aby sme jej s tým pomohli. A treba ju strážiť v sprche, aby sa nám, nedajbože, neutopila. Takže, keď už je tam dlho, začneme obe na ňu volať; navyše niekedy sa zle umyje, tak ju musíme dočistiť my dve jazýčkami. A treba tiež dozerať na to, aby chodila z práce rovno domov a neflákala sa kade-tade, v opačnom prípade jej riadne „vyhubujeme“, nech vie, že toto sa medzi priateľmi nerobí.
Je toho toľko, čo by som Vám mohla ešte povyprávať, ale mala by som sa ísť už naháňať s Kyrou, lebo tu do mňa celý čas „rýpe“, však ja jej zas ukážem! Najskôr si ju ale trochu očistím oblízaním, aby som si zuby nezašpinila, keď sa do nej ozaj pustím! Takže miau-miau a ďakujem, že ste ma zachránili z ulice a našli mi takýto skvelý domov. Nikdy na Vás nezabudnem! Teraz mám, aj vďaka Vám, rodinku, ktorú milujem a ktorá miluje mňa!
Tak snáď takto nejako to Lenka „cíti“, teda dúfam, lebo ak nie, musela by som si to vyčítať do konca života. Na záver, ak môžem, ešte krátko o tom, ako to s istým odstupom času vnímam ja. Nechcem ale hovoriť o tom negatívnom (Kyra dva týždne urazená a prvý víkend „držiaca hladovku“ čo tak strašne dávala na Lenku pozor, aby sa ku mne príliš nepriblížila, Lenka hnačkujúca v dôsledku stresu z prevozu, ja neistá, či to zvládnem, či nespravím niekde chybu, ktorá definitívne naruší naše vzťahy alebo ublíži niektorej z kaciniek,...) ale o tom, čo ma dnes robí veľmi šťastnou:
Pohľad na moje šelmičky, keď sa vystierajú na koberci v izbe a žmúria na seba navzájom, na mňa alebo do slniečka a na oblohu za oknom. Niekedy sa na ne, spiace, len tak pozerám (milujem pozerať sa na ne!) a žasnem nad ich dokonalosťou a krásou. Ich vytržené pohľady, flémovanie a netrpezlivé pochodovanie po loggii, keď ideme popoludní pozorovať svet tam vonku. Ich krásne hrbenie, ježenie sa a cupotanie do boku, keď sa „lovia“. Naše „rozhovory“ (je veľmi príjemné pokecať si s niekým inteligentným). Večerné a ranné „dostihy“, keď mám pocit, že miesto dvoch mačiek mám doma stádo koní. Alebo keď trénujú (aj moju trpezlivosť) driapaním a trhaním kobercov a lozením popod ne.
Samozrejme ale nesmiem zabudnúť na ich mniaukanie, ktorým mi dávajú najavo, ako strašne im chýbam, keď nie som pri nich. Ich radostné vítanie vo dverách, keď prídem z práce, ako aj všetky tie pomerne krátke (škoda!) okamihy, keď si ma niektorá z nich príde „pomojkať“, alebo mi niektorá z nich dovolí zaboriť si tvár a prsty do ich mäkkého teplého kožúška a začne priasť... Proste všetky krásne maličkosti, ktorými sa prejavuje láska.
Mám pocit, že sa nikdy nedokážem dosť poďakovať všetkým tým, ktorí ste ma v mojom rozhodovaní podporili, poradili mi a podelili sa o svoje skúsenosti. A ani všetkým tým, ktorí mi prejavili dôveru a zaslúžili sa o to, že dnes je Lenka členom mojej rodiny.
Aj keď ešte niektoré veci nie sú na „výbornú“ a potrebujeme ich doladiť, dnes verím, že to spolu zvládneme. Veď sme predsa tri „kočky“ ako sa patrí.
Kyra, Lenka a Mirka
PS: Posielame aj zopár foto... Len sa ospravedlňujem za ich „kvalitu“, dekompozíciu a nedostatok rôznorodosti. Zatiaľ som ešte neprišla na to, ako zvládať fotenie takých šidiel ako sú Kyruška a Lenočka, ak teda práve nespia.
22.05.2011