O Černuľke

Autor: Mária Močilanová

Spoznala som ju jedného novembrového rána. Celkom náhodou, cestou do práce, som si pri kontajneroch na smeti všimla pobehovať mačičky. Sama jednu mám, a to čo nezjedla, som dovtedy nosila kolegyni pre psíka. Tak som si povedala, že niečo k tým zvyškom pridám a pôjdem sa pozrieť na tieto uličné chúďatká.
Ráno, ešte za tmy, som sa tam vybrala. Slabo som zavolala, a to čo nasledovalo, ma hlboko dojalo. Zo všetkých špinavých kútov začali vyliezať drobné, vychudnuté telíčka, s bázňou, ale i nádejou v plachých očkách čakali, čo im predložím. Napočítala som ich aspoň šesť, sama som nečakala toľké množstvo. Jedla bolo pre toľké hladné brušká málo a hltavo sa naň vrhli.

Keď už bolo všetko zjedené a maličké sa neveriacky pozerali, či je to všetko, začula som slabučký hlások a priamo nad mojou hlavou sa z koruny stromu na mňa dívalo drobunké čierno-korytnačinové mačiatko. Bolo najmenšie zo všetkých, bojazlivé a teraz si sťažovalo, že aj ono má hlad. S obrovskými výčitkami, že som ich nenasýtila, som odtiaľ otrasená odchádzala. V takej špine som ešte nevidela mačičky žiť.

To bolo moje prvé stretnutie s ňou – Černuľkou, a musím povedať, že ma hneď dostala. Bola to, aspoň z mojej strany – láska na prvý pohľad. Spočiatku som tam chodila len v pracovné dni, neskôr, ako mi čoraz viac prirastali k srdcu, som tam už chodila každý deň. Zistila som, že jedlo im tam nosí ešte niekto iný, a tak som sa tam vybrala aj večer, aby som spoznala aj ďalších kŕmičov. Ide o dve panie – dôchodkyne. Ony mi povedali o mačičkách všetko. Tak som sa dozvedela, že nerozlučná partnerka Černuľky - mačička Sivuška, je jej sestra.

Kŕmenie týchto nešťastných stvoreniatok sa stalo pre mňa drogou. Keď som od nich ráno odchádzala a vedela som, že majú plné brušká, moja nálada sa prudko zlepšila. Občas sa stalo, že sa Černuľka neukázala, to som tam išla aj tri-štyri krát. Až keď som ju zbadala pribiehať na tenkým nožičkách a zdravila ma tenučkým hláskom, prestala som sa o ňu báť. Ako zázrakom sme spolu prekonali aj chorobu, ktorá ju znenazdajky v apríli prepadla. Postupne som už aj ja začala veriť, o čom ma presviedčali panie dôchodkyne – že totiž Černuľka nie je mačička, ale kocúrik. A verila som tomu až do nedele 13. mája.

V ten deň som sa, ako obyčajne, vybrala s jedlom k „mojim“ mačičkám. Černuľka dobehla, ale hneď aj ušla, mňaukala a všimla som si, že zadoček má celý krvavý. Tak som išla za ňou, a to čo som na zemi zbadala, bol pre mňa obrovský šok. Na zemi, pri smetiakoch v špine, absolútne nechránené, ležali dve malé klbká – mačiatka. Práve sa narodili. Černuľka si k nim ľahla a odovzdane na mňa hľadela. Prestala som myslieť a rozbehla som sa domov po prepravku. Maličké som vložila do prepravky a Černuľka bez protestov vošla za nimi. Našťastie, mala som ich kam umiestniť, moja priateľka je momentálne v zahraničí, všetky tri skončili v jej byte.

Nie všetky moje očakávania sa naplnili. Myslela som si, že Černuľka si zvykne na pohodlie a bezpečie a zmení sa na prítulnú bytovú mačičku. Chcela som si ju nechať. Tieto moje nádeje sa nenaplnili. Práve naopak, odkedy už nie je k maličkým (súrodenci Maťko a Eliška z ponuky) tak pripútaná, bojí sa ma. Predtým, tam vonku, sa mi vždy obtierala o nohu, aj keď sa nedala hladiť, teraz predo mnou uteká. To však neznamená, že ju mám menej rada. Jednoducho je príliš neskoro, je to plachá uličná mačička a nemôže za to.

Trápi ma čo s ňou bude, keď ju už maličké nebudú potrebovať. Chcem sa o ňu postarať, dať ju sterilizovať, ošetriť. Ale mám obavy. Ako si znovu zvykne v prostredí, z ktorého som ju vytrhla ? Nevyženú ju ostatné mačičky, ako cudziu, z ich teritória ? Zostane tam sama, jej nerozlučná spoločníčka, sestrička Sivuška už nežije. Navyše, lokalita, kde sa zdržiavala, sa prudko mení, megalomanská výstavba tam pohltila mnoho budov a životný priestor, kde sa tieto mačičky pohybovali, sa veľmi zmenšil. Rada by som jej dopriala to najlepšie. Je to veľmi dobrá, nekonfliktná mačička, zaslúžila by si to. Nenájde sa niekto, kto by si ju mohol zobrať na záhradku, kde by mala zaručené oboje – bezpečie aj slobodu ? Obidve by sme mu boli veľmi vďačné.