Félixov príbeh

Autor: Oľga Beckerová

„Ahoj Ola, prosím Ťa, mohla by si mi zobrať jedného kocúra?“, tak ako už aj predtým, ozvala sa v telefóne Marika svojim „obľúbeným“ vetným spojením. Vždy sa pri ňom musím pousmiať. Pripadá mi to ako taká hra, pretože odpoveď je vždy – „Jasné, kedy prídeš?“ „No, som na ceste k Tebe aj s Petrou. Potom ti poviem ostatné.“
Pribudne k nám teda nový kocúr... Vždy, keď má k nám prísť nová mačička, začnem byť tak trochu zvedavá, a zároveň tak trochu napätá aká bude. Či ju príjmu ostatní naši štvornohí spolubývajúci, a ako si na nich zvykne ona.

Tentokrát však bolo všetko trochu inak. V Marikinom hlase bola nervozita či napätie a bola veľmi stručná. Tak teda prišli aj Petrou a Marikiným manželom a priniesli kocúra. Teda kocúra... Chlpatú guľu, ktorá sa krčila v prepravke a hneď po jej otvorení zmizla pod kuchynskou linkou. Keď mi dievčatá vysvetlili okolnosti za akých „sme ho získali“, bolo mi to jasné, aj keď niektoré pasáže mi museli zopakovať dvakrát.

Félix krátko po príchode

Takže - kocúr žil v spoločnej domácnosti s ostatnými štyrmi mačkami, a hoci ich majiteľka asi bola veľkou milovníčkou mačičiek, možno jej aj nahrádzali spoločnosť ľudí, ktorej sa jej nedostávalo, celá situácia jej začala trochu prerastať cez hlavu. Milá pani sa chtiac-nechtiac na naliehanie susedov musela rozlúčiť so štyrmi svojimi mačičkami. No, pravdupovediac, tým susedom sa ani veľmi nečudujem, pretože mačičky boli nesterilizované, kocúri nekastrovaní, a takáto spoločnosť vie dať o sebe pekne vedieť.
Zatiaľ by to bolo ako tak pochopiteľné, ale.... Iniciatívy sa ujala príbuzná dotyčnej panej, ktorá podľa všetkého veľa skúseností so živými tvormi nemá. Milého kocúra spolu s jednou mačičkou „uskladnila“ do vrecka od zemiakov, a uložila do zeleninovej prepravky v pivnici. Ako mnohí predtým kontaktovala Slobodu zvierat, ktorá však momentálne pre plný stav neprijímala, ale dostala u nich číslo na naše OZ. Tak na druhý deň kontaktovala Mariku, ktorá si spolu s Petrou hneď dohodli stretnutie a prevzatie zvieratiek. To boli mačičky ešte stále „bezpečne uskladnené“.

Pani prišla, otvorila kufor úžasného auta a dievčatá zostali tiež v nemom úžase. Z prepravky vybrali dva balíčky, ktoré za napomínania dotyčnej panej, aby si dali pozor, pretože by ich tie mačky mohli pohrýzť a napadnúť, rozbalili a vybrali dve chlpaté klbká. Otázka bola, kto koho by v tejto chvíli najradšej „napadol“. Pani konala určite v dobrej viere, slúži jej ku cti, že ich rovno neutratila, dokonca prispela nejakými korunkami na náš účet, ale v tomto prípade asi platí, že peniaze nie sú všetko, a nie vždy účel svätí prostriedky.

A Félix teraz

Pribudol nám nový kocúr. Vychudnutý, zavšivený, vyplašený a smradľavý. Neskutočne. Zabýval sa pod našou kuchynskou linkou. Von vychádzal iba v noci, aby sa najedol, napil a dal o sebe vedieť. A to doslova. Keďže bol nekastrovaný, vedeli sme o ňom naozaj všetci. A poriadne. Do rána si označkoval svoje nové teritórium, a ja, priznám sa, som veľa pochopenia pre tieto jeho prejavy nemala.
Pravdou je, že som si vždy zakladala na tom, že „neprajníkom“ som mohla dokázať, že domácnosť kde žijú aj mačky nemusí byť nutne cítiť „mačacinou“. A teraz mi to tento prišelec kazil! Aj keď v tom bol, chúďa, úplne nevinne. Museli sme teda poriešiť tento problém. Ako inak – kastráciou. Tú som dohodla hneď na druhý deň.

Zákrok zvládol v poriadku a bez komplikácií. Keď som ho už brala k veterinárom, mohla som si ho aj lepšie obzrieť, pretože dovtedy som ho viac cítila ako videla. Veľké vyplašené očká na mňa hľadeli a mne bolo jasné, že už viac nedovolím aby musel zažívať niečo podobné, ako v posledných dňoch. Dostal meno Félix, pretože mi to pripomína Fénixa, zázračného vtáka, ktorý vstáva z popola. Možno trochu nadnesené, ale vtedy mi to prišlo ako výzva. Dokázať, že z Félixa bude zasa kocúr, ktorý si bude užívať život a na všetko zlé rýchlo zabudne.

Prvých päť dní sme o ňom ani nevedeli. Prežil ich doslova vo svojom dennom úkryte a pokračoval vo svojich nočných výletoch. Potom sa občas odvážil vyjsť aj cez deň, ale akonáhle niekto prišiel do kuchyne – šup znova do bezpečia. A to sa už mohol pohybovať po celom byte.

Všetko je hra :)

Neviem, čo sa doma dialo keď tam boli „chlapci“ sami, ale raz večer, možno mesiac po jeho príchode, keď už bol kľud, Félix prišiel na výlet do obývačky. A takto postupne sa nám ukazoval viac a viac. Keď ku mne prišiel po prvýkrát na dosah, bála som sa aj pohnúť, aby si to náhodou nerozmyslel. Keď si nechal prvýkrát vyčesať kožúšok, považovala som to za malý zázrak. A že už bol najvyšší čas, o tom svedčilo množstvo malých čiernych bodiek, ktoré mi zostávali v kefe..... Keď sa po prvý krát predviedol aj pred návštevou, teda preňho úplne cudzími ľuďmi, bola som naňho doslova hrdá.

Tak sa nám darilo zo dňa na deň. Félix si vybudoval svoj hlavný stan na chladničke. Asi si tam pripadá dostatočne vysoko na to, aby ho nikto nemohol len tak prekvapiť.
Ale už pred nami neuteká. Naučil sa, že ruka ktorá sa k nemu natiahne ho nechce trestať, ani nikam „odložiť“, ale iba poškrabkať za uškami. A to má on veľmi rád. Dokonca podskočí, aby som lepšie dosiahla. Prevalí sa na chrbátik, alebo sa schúli v náručí a nechá sa vyškrabkať až-až. A že pri tom neskutočne vrní, to ma vždy rozosmeje. Dostal aj priezvisko - Vrňo.

Dnes už Félix Vrňo nie je to chlpaté klbko v kúte. Je to sebavedomý kocúr, šibal, ktorý lieta po byte a loví ostatných štvornohých kamošov, musí byť všade kde sa niečo deje a žiadna lopta (čím väčší robí lomoz, tým lepšie) ho nenechá ľahostajným. Viem, že sa mi s ním bude ťažko lúčiť, a že si dám veľmi záležať na tom, aby sa dostal do dobrých rúk, ktoré mu poskytnú veľa lásky a škrabkania, za ktoré sa on odvďačí oddaným pohľadom. Napriek všetkému prežitému mu zostal v očkách.